Miroslav Trenčan: Duševné vlastníctvo

Vlastníctvo existuje z prostého dôvodu. Jeho účelom je brániť vzniku a efektívne riešiť konflikty. Konflikt vzniká iba pri obmedzenom množstve statku, keď nie je možné nasýtiť potrebu jednotlivcov. Statky, ktorých nie je dostatok k uspokojeniu potrieb každého človeka nazývame vzácne, alebo tiež ekonomické statky. Ide o hmotné statky, kde moje užívanie daného statku vylučuje tvoje (pero, topánky či vlastné telo), nie však všetky sú vzácne. Kyslíku je dostatok pre každého jedinca. Moja spotreba kyslíku nespôsobuje jeho nedostatok pre iného jedinca. Kyslík v mojich pľúcach a mojom okolí, ale vzácny je. Rovnako ako voda vzácnou byť nemusí a môže (Holandsko vs Sahara). Ekonomická vzácnosť sa neviaže k celkového množstvu ale dostupnému množstvu pre konkrétneho jedinca. Kyslík na zemskom povrchu je obmedzený statok, ale vlastnícke práva k nemu neviažeme, keďže zatiaľ je vzduchom voľne dostupný pre každého, z ekonomického hľadiska nie je vzácnym. Inak tomu je pod vodou či vo vesmíre, tam si svoj kyslík budete chcieť chrániť vlastníckymi právami. Existuje teda mnoho vzácnych statkov, pri ktorých vládne nedostatok pre konkrétnych jedincov a môže vznikať konflikt. Treba ešte podotknúť, že právo na súkromné vlastníctvo je aj právom k vlastnému telu, k vlastnému životu.

Ako možno nadobudnúť vlastnícke práva k ekonomickým statkom?
Tromi rôznymi spôsobmi :
1) prvotným privlastnením
2) výmenou
3) darom

Možnosť nadobudnutia vlastníckych práv je jasne zadefinovaná, rovnako ako dôvod, prečo toto vlastníctvo potrebujeme.
Pri duševnom vlastníctve však narazíme na rozpor. Ako argumentácia proti duševnému vlastníctvu sa často stavia spomaľovanie technologického rozvoja cez prudké oslabovanie konkurencieschopnosti, alebo jeho nemorálnosť. Zástancovia duševného vlastníctva hovoria o nutnosti odmeniť tvorcu myšlienky, nápadu, textu. Tvorba však nie je spôsobom nadobudnutia vlastníckych práv. Rozrobiť kamarátov počítač a poskladať ho z vás neučiní jeho vlastníkom.

Hlavný problém pre ktorý nemožno rozumne obhájiť duševné vlastníctvo je zásah do vlastníctva vzácnych statkov pri vynucovaní duševného. Vynucovateľ duševného vlastníctva bráni vlastníkovi vzácneho statku v jeho použitiu podľa slobodnej vôle. Ako príklad si môžeme uviesť nájdenie spolubývajúceho knihy. Jednoducho ste na ňu narazili, neuzatvárali ste žiadnu zmluvu o nešírení myšlienok z danej knihy, nepotvrdzovali ste žiadnu takú zmluvu kúpou, podpisom ani kývnutím hlavy. Knihu si prelistujete, narazíte na časť, ktorá vás zaujala, prepíšete ju za použitia svojho tela, svojho pera a papiera.

Pri existencii duševných vlastníckych práv ste sa dopustili porušenia týchto práv majiteľa myšlienky. Myšlienka však nie je obmedzený, vzácny statok, nie je nutné chrániť ju tak ako dom či tehličku zlata. Pri jej zdieľaní nenastáva nedostatok, práve naopak. Chrániť myšlienku nie je tak opodstatnené ako chrániť hmotné vlastníctvo, vlastníctvo obmedzených, vzácnych statkov. Pri jej kopírovaní ju len šírite, majiteľ je naďalej jej vlastníkom, iba sa počet vlastníkov zvýšil. Nikomu kvôli vášmu kopírovaniu vlastnená myšlienka nezanikla. Zákaz kopírovania je nezmyslený ešte z jedného dôvodu. Už pri čítaní alebo počúvaní kopírujete myšlienku do hlavy. Ide o vkladanie informácii, automatický ale zároveň nutný proces k rozvoju mysle. Preto zákaz nekopírovať knihu vlastne znamená zákaz čítať ju. Zákaz kopírovať film je zákazom pozerať ho.

Duševné vlastníctvo je právom k použitiu monopolnej sily štátu na zabránenie konkurencii v užívaní vašich myšlienok. Jeho existencia je priamo spätá s mocenským monopolom štátu. Duševné vlastníctvo je v histórii človeka nový koncept, ktorý nespadá pod tisícky rokov vyvíjajúce sa prirodzené vlastníctvo vzácnych statkov.

Verím, že existuje mnoho spôsobov a mnoho ich bude vytvorených, vďaka ktorým dostane tvorca myšlienky svoju odmenu. Duševné vlastnícke práva nie sú tým správnym spôsobom. Poškodzovať dôležité, vlastnícke práva ku vzácnym statkom, len preto, že sú medzi nami ľudia nenásytní a schopní využiť akúkoľvek chybu systému v ich prospech nie je správnou cestou. Vytvárame tým len ďalšie konflikty, pričom našou prioritou by malo brániť ich vzniku v čo najväčšom rozsahu.