– „Áno, samozrejme, už sme Vás očakávali, posaďte sa. No pozeral som si váš životopis a musím povedať, že je naozaj veľmi zaujímavý. Pravdupovediac ma upútal zo všetkých uchádzačov najviac – ovládate 3 cudzie jazyky, pričom skoro všetci ostatní uchádzači ovládajú len jeden jazyk. Navyše sa ako jediný uchádzač môžete preukázať aj praktickými skúsenosťami v používaní toho jazyka. Píšete tu, že ste strávili dva roky v zahraničí, a tiež tu uvádzate zoznam článkov, ktoré ste preložili do každého z týchto jazykov.
Čo je zaujímavé, uvádzate tu tiež rozsiahle skúsenosti s dobrovoľníckou prácou, keď ste pomáhali zadarmo jednému zahraničnému lektorovi pri súkromnom vyučovaní cudzieho jazyka. Tiež tu uvádzate rozsiahle pracovné skúsenosti. Skutočné pracovné skúsenosti. Väčšina našich uchádzačov tu uvádza len absolútne nepotrebné brigády pri pokladni v hypermarkete a podobne. Vyzerá to až neuveriteľne dobre, máme tu však jeden problém. Chýba vám tu ešte jedno potvrdenie.“
– „Potvrdenie?“ Pozriem naňho zdesene.
-„Áno, potvrdenie, to bude len formalita.“
-„Prepáčte, ale skutočne neviem, o čom to hovoríte. Aké potvrdenie máte na mysli?“ O čom ten chlap hovorí? Kto by mi mal dávať potvrdenie a aké vlastne? V životopise mám predsa všetko jasne napísané a rovnako v ňom odkazujem na ľahko dohľadatelné výsledky svojej práce.
-„No viete, potvrdenie o tom, že ste pravidelne sedávali na jednom mieste, kde by ste počúvali, čo vám hovorí niekto, kto má pravdepodobne menšie skúsenosti so skutočnou prácou ako vy, a navyše vám bude hovoriť hlúposti, ktoré sa nikde v živote nedajú rozumne použiť. Ale na tom nezáleží, ide tam len o tú dochádzku. Ale ani to nie je nevyhnutné, keď napríklad budete chorý, alebo zmeškáte vlak, alebo sa vám jednoducho vôbec nebude chcieť prísť…tak vás zapíše váš kamarát. Ide len o to, aby ste sa aspoň „formálne“ zúčastnili na tom mieste vždy v stanovenom čase. Takto to bude prebiehať 5 rokov, medzičasom sa vybavia ešte nejaké formálnosti a na konci toho vám dajú potvrdenie. No a to ste tu zabudli dopísať, zrejme v nepozornosti.“
– „Ak vám dobre rozumiem, hovoríte o potvrdení, ktoré by mi bolo vystavené za formálne plnenie nepotrebných úloh, pričom by sa predstieralo, že sa učím? Aký by také niečo vôbec mohlo mať význam? Ak by som sa chcel niečo naučiť, tak by som si zohnal potrebné materiály, alebo sa to učil interaktívnou formou – multimédiá a internet dnes dokážu zefektívniť výučbu pre mnohých nepredstaviteľným spôsobom. Ešte lepšou možnosťou by bolo učiť sa tie veci priamo v praxi, nič napríklad človeka nenaučí jazyk lepšie ako to, keď ho počuje a používa. Tak je to skoro so všetkými vecami. Ak by som skutočne nemal inú možnosť, tak by som si zaplatil súkromné doučovanie, ktoré by šetrilo môj čas, lebo by ma tam ten človek naučil len to čo potrebujem, presne tak, ako potrebujem. Ten človek by si nemohol dovoliť spraviť to, že by ma niečo nenaučil, alebo že by ma to učil zbytočne dlho. Ak by sa mi jeho služby nepáčili, tak si jednoducho môžem vybrať niekoho iného. Skutočne teda neviem, načo by mi bolo dobré také potvrdenie, keď namiesto niečoho formálneho a predstieraného môžem mať skutočné vedomosti a skúsenosti. To potvrdenie nemám a ani nemám záujem o jeho získanie. Všetky potrebné znalosti však ovládam – preto si myslím, že by som bol na túto prácu vhodný.“
Personalista si až teraz uvedomil, že už hodnú chvíľu má otvorené ústa, pomaly ich teda zavrel a odpovedal mi:
-„Pozrite, ja viem, že to potvrdenie nezaručuje vôbec nič, ale je to formalita, ktorú musí mať každý. Mám ho ja, majú ho všetci kolegovia a musí ho mať aj každý pracovník na našom oddelení. Je mi teda ľúto, ale budeme sa musieť rozlúčiť.“
Na čo mi podal ruku a odviedol ma ku vchodu. Ako som vychádzal do upršanej ulice, stále som myslel len na jedinú vec – to sa naozaj ten svet zbláznil?
––
Poznámka – článok je len výmyslom, v skutočnosti stále naďalej študujem, aj keď v tom nevidím takmer žiadny zmysel.
Zároveň absolútne súhlasím s tým, že veľa škôl človeku skutočne dá ohľadom života a zamestnania presne to, čo potrebuje. Najmä technické smery, medicína, atď. Môj názor vyššie sa týkal humanitných a sociálnych vied, kedy človek v drvivej väčšine spraví lepšie, keď si štúdium zabezpečí sám, ako by mal strácať čas na tej škole. S tým rozdielom, že mu samozrejme za to nedajú to veľmi dôležité potvrdenie.
Článek původně vyšel na blogu Filipa Vačka, zveřejněno s laskavým svolením autora
Originální článek naleznete zde: