Základné informácie o duševnom vlastníctve a môj názor nájdete tu.
Ničím nepodložené utilitaristické argumenty k obhajobe duševného vlastníctva boli dávno vyvrátené historickými faktami. Obhajcom DV tak už neostáva nič iné, než skrývať sa za nutnosť odmeny tvorcovi, autorovi myšlienky. Ponúkam teda zmluvný model, ktorý zabezpečí pokrytie nákladov a tvorbu zisku, každému hodnotnému dielu.
Najväčší strach prináša pomyslenie, že by sa prestali vytvárať nové lieky. Náklady na ich vynájdenie sú nesmierne vysoké a riziko vzniku lacných kópii takmer isté. Uvediem príklad, ako možno len vďaka správnej zmluvnej ochrane pokryť náklady na vynájdenie a zabezpečiť aj zisk v prípade vynájdenia užitočného lieku.
Spoločnosť – vynálezca práve dokončila vývoj nového lieku, ktorý behom 24 hodín odstráni príznaky chrípky, počas ďalších 24 hodín vaše telo bez vedľajších príznakov úplne vylieči. Ide teda o skutočne zaujímavý liek po ktorom sa dá očakávať vysoký dopyt. Ďalším cieľom vynálezcu je predať svoj produkt v takom pomere množstva a ceny aby pokryla náklady, v lepšom prípade vytvorila zisk.
Doposiaľ je liek chránený pracovnou zmluvou každého zamestnanca, ktorá jasne hovorí, že nič ohľadom výskumu a vývoja lieku nesmie byť vynesené mimo určité územie spoločnosti. Ako sú v zmluve jasne určené podmienky, sú aj jasne zadefinované tresty. V tomto prípade pôjde prevažne o finančné odškodnenie a suma sa bude pohybovať v číslach, ktoré zabezpečia vysokú preventívnu ochranu.
Človek je však počas života vystavený rôznym hraničným situáciám. Aj napriek dobrému finančnému ohodnoteniu a prísnym podmienkam zmluvy sa môže nájsť šialenec, ktorý sa pokúsi svojho zamestnávateľa sabotovať. To sú nepredvídateľné a veľmi ojedinelé udalosti, proti ktorým existuje už rokmi overené, účinné poistenie.
Vynálezca už ako zabehnutá spoločnosť na trhu má prehľad o všetkých dôležitých distribučných spoločnostiach s liekmi. Vynálezca postupne navštívi distribútorov a snaží sa im predať svoj produkt. Pri spoločnom rokovaní je ich produkt (liek) chránený zmluvou o obchodnom tajomstve. Zmluvou, ktorú museli distribútori vopred podpísať a zaviazali sa v nej, že rovnako ako zamestnanci spoločnosti nebudú ďalej šíriť nič čo sa dozvedeli aj s možnými finančnými trestami. Dohodnú sa na cene a množstve, uzavrú zmluvu.
Takto sa bude snažiť spoločnosť dohodnúť s toľkými distribútormi a na takej cene aby pokryla náklady a vyprodukovala zisk. Pri konkurenčnom boji bude tiež pre spoločnosť dôležité pokryť čo najvyšší počet distribútorov. Takto si nie len zabezpečí žiadaný finančný výnos, ale aj odradí inú spoločnosť k tvorbe kópii. Distribútorom by sa neoplatilo kupovať rovnaký aj, keď lacnejší produkt, pretože za ten jeden už zaplatili a ich následným cieľom je rovnako len predať a zarobiť.
Zmluva môže nadobúdať platnosť až za určitý čas. Môže v nej byť uvedená doba, dokedy môže predávajúca spoločnosť od zmluvy odstúpiť. Tak môže učiniť ak sa jej nepodarí získať kontrakt s plánovaným množstvom distribútorov a následne ďalej vylepšovať stále neodhalený, vzácny produkt.
Liek je preventívne zmluvne chránený cez finančné odškodnenie. Spotrebiteľovi je voľne dostupný až po otvorení lekární, či už kamenných, alebo internetových. Pri správnom pokrytí trhu sa tvorba kópii buď neoplatí, alebo výrazne nezmení postavenie spoločnosti – vlastníkovi vynálezu.
Tento model má ešte jednu výhodu oproti súčasnosti. Nie len odstraňuje nutnosť neetického konceptu duševného vlastníctva, ale rovnako zredukuje vývoj nekvalitných produktov. Teraz im ochranu hradí monopol štátu, teda my. Bez duševného vlastníctva – monopolnej ochrany sa nekvalitný produkt na trhu neuživí.
Podobné princípy teraz nefungujú, pretože by boli pre spoločnosti zbytočne nákladné. Zatiaľ im platíme ochranu z vlastných vreciek, cez zákonodarcov, políciu a súdy.
Modelov zmluvnej ochrany je určite mnoho a sú schopné sa uspôsobovať členeniu trhu.
Prečo je vlastník vynálezu ten, kto si môže určovať podmienky?
Pokiaľ má dobrý produkt (očakáva sa záujem spotrebiteľov), môže ním zmeniť rozloženie síl nie len na trhu vynálezov, ale aj na trhu poskytovateľov. Distribútor nevie s kým už vynálezca uzavrel zmluvy, ale vie, že by prehral v konkurenčnom boji bez tohto nového vynálezu ak ho začnú poskytovať ostatný, ak nie, mohol by získať výhodu.
Časom by sa tento boj ustálil a mohol presunúť na inú úroveň. Vynálezcovia by si našli svojich distribútorov, s ktorými by mohli mať dlhodobejšie zmluvy alebo by distribútori vedeli, pred koho bránami dychtivo čakať na nový vynález, aby prvý podsiali zmluvu a získali si svoju konkurenčnú výhodu.
Rovnako je možné rozdelenie trhu medzi pár korporácii, kde budú vynálezca a distribútor spadať pod jeden celok a budú si konkurovať s iným celkom.
Isté je, že výhody získa hlavne spotrebiteľ. Vynálezcovia už nebudú roky žiť z jedného patentu a budú sa snažiť každým dňom prinášať nové, lepšie produkty. Budú si navzájom konkurovať bez toho aby jedného chránil štát a druhého nie. Vyššie postavenie by mal ten, ktorý prináša spotrebiteľom žiadanejšie vynálezy. Ceny by šli dole a na trhu by bolo skutočne len to čo potrebujeme.
Původně vyšlo na blogu Miroslava Trenčana, publikováno s laskavým svolením autora.
Originální článek naleznete zde:
Miroslav Trenčan: Alternatíva k duševnému vlastníctvu